Jedno oko otvorené

Sedela som v meditácii, hľadela pred seba, s prázdnym pohľadom som pozerala na sošku Buddhu, ktorého mám na stole. Zrazu som si všimla, že zatiaľ čo jednu polovicu tváre na soške vidím úplne zreteľne, tú druhú nevidím skoro vôbec, je rozmazaná. Samozrejme to bolo dopadom svetla, ktoré dokázalo osvetliť iba jednu polovicu tváre Buddhu. Nevenovala som tomu priveľa pozornosti, sedela som ďalej.
Prebleslo mi hlavou, že sa v skutočnosti pozerám sama na seba, do svojej tváre. No, to je typické pre mňa, pomyslela som si, polovica tváre jasná a polovica rozmazaná. Myšlienku som nechala odísť a dívala som sa ďalej, no stále som mala dojem, že sa dívam do svojej tváre. Prišlo mi to dôverne známe, že tá tvár s jedným jasným okom mi pripomína moju tvár, pretože ja naozaj takto vidím svet. Zatiaľ čo jedno oko vidí zreteľne a jasne, to druhé nie. To je tá časť mňa, ktorá sa na svet nechce dívať triezvo...

Keď sa celý život dívam iba jedným okom, je pochopiteľné, že narážam, som dezorientovaná a neviem veci správne odhadnúť. Preto by som sa mala učiť používať obe oči, aby som získala jasný plnohodnotný obraz. Aby som svet videla ako celok a nie iba časť, ktorá sa mi práve mihá pred jedným otvoreným okom. Meditácia je preto pre mňa niečo, vďaka čomu sa učím dívať sa na svet aj s druhým okom otvoreným.

Ak by som to mala symbolicky zhrnúť, meditácia je čas, ktorý venujem sebe a svojmu zatvorenému oku. Pomaly ho otváram najskôr na krátke okamihy, získavaním cviku ho postupne dokážem otvoriť na dlhšie a dlhšie chvíle. Zoznamujem sa popri tom s novou kvalitou videnia seba a sveta okolo.

Musím si však dávať pozor, aby som si pri tom otváraní druhého oka nezvykla to prvé zatvárať. Pretože opäť stratím kompletný obraz a budem vidieť svet zas iba jedným okom. Možno ho budem vidieť ináč a budem mať pocit, že som už videla všetko, no nie je to tak. Budem opäť iba ako poloslepec, ktorý naráža a je dezorientovaný.

Naším cieľom nie je mať otvorené iba jedno, trebárs aj to “duchovnejšie” oko, ale mať otvorené oči oboje. Keď máme otvorené obe oči, vstupuje do nášho života súcit a pokora, pretože tak už nedôkážeme zatvárať zrak pred samsárou a utrpením. Snažíme sa byť plne prítomný s tým, čo je. Skrz náš otvorený pohľad vnímame, že aj my sme súčasťou tohto sveta a utrpenia v ňom, nie sme ani viac, ani menej oslobodený od jeho príčin a dôsledkov ako ostatní.

Uvedomujem si toto prepojenie a toto uvedomenie mi postupne otvára srdce. Učím sa prijímať nepríjemné životné skúsenosti rovnako ako tie príjemné. Neprežívam sucit ako ľútosť nad trápením ostatných, ale uvedomujem si prepojenosť a neoddeliteľnosť seba od všetkých bytostí. Preto moje snaženie je nie len moje, a utrpenie ostatných nie je len ich, v tom spočíva podstata súcitu. Odovzdávam výsledky svojej snahy niečomu, čo ma prevyšuje.